KRÍŽOVÁ CESTA

Ukrižovanie ako trest smrti židovská justícia nepoznala. Židovské trestné právo obsahovalo štyri druhy popráv – ukameňovanie, upálenie, sťatie a zahrdúsenie. Židia však mali starý zvyk, že ukameňovaného rúhača ešte zavesili mŕtveho na kríž na znamenie, že je zlorečený ľuďmi aj Bohom. Vychádzali z textu Starého Zákona, kde sa píše: „Ten, kto visí na dreve, je prekliaty Bohom.“ (Dt21,23) Takto lepšie chápeme, prečo veľkňazi sa tak horlivo dožadovali pre Ježiša práve ukrižovania. Na jeho mene malo po všetky časy visieť Božie prekliatie.

Keď dnes vidíme kríž, nepociťujeme už nič z pohoršenia, ktoré kedysi doliehalo na židokresťanov, keď sa hlásili k Ukrižovanému.

Cirkev považuje svedectvo svätého Jána za najdôveryhodnejšie, lebo bol účastný Ježišovej krížovej cesty, preto sa Jánovo evanjelium číta na Veľký Piatok. Evanjeliá Matúša, Marka a Lukáša, ktoré vznikli zo sprostredkovaného rozprávania, sa čítajú na Kvetnú nedeľu.

bičovania – túto skutočnosť dokumentujú vitráže z farebných skiel

Keď známy švédsky prírodovedec C. von Linné popisoval palestínsku kvetenu, pomenoval jeden strom s veľkými tŕňmi ako Kristov tŕnitý ker. Rastie v údolí Jordánu a v okolí Genezaretského jazera a na jar tento strom s ostrými tŕňmi zdobia mnohé husté žltobiele kvietky. V okolí Jeruzalema sa však vyskytuje len zriedka. Preto sa dá predpokladať, že vojaci si nerobili starosti so zháňaním tŕnia pre Kristovu tŕňovú korunu a zrejme na ňu boli použité vetvy iného tŕnitého kríka. Mohol to byť skôr krkavec tŕnitý, ktorý rastie na svahoch hôr a v dedinách ho ľudia skladajú do otepí.

Ježiš začal krížovú cestu na Pretóriu, hlavnom nádvorí prokurátorovho paláca pri pevnosti Antónia. Tu začínajú prvé dve zastavenia Ježiš je odsúdený na smrť a Ježiš berie kríž na svoje plecia. Pútnik ďalej prechádza popod oblúk Ecce homo postavený za čias cisára Hadriána, asi sto rokov po Ježišovej smrti. Tento oblúk je pamiatkou na Pilátov výrok, ktorý však sotva bol výzvou k ľudskosti či súcitu, skôr mal zmysel: „Pozrite sa na tohto muža! Toto má byť váš kráľ?“
Ježišovo stretnutie s Matkou pripomína arménska katolícka kaplnka s mozaikou sandálov Panny Márie. Šieste zastavenie Veronika podáva Ježišovi šatku sprítomňuje okrúhly stĺpovitý kameň s nápisom „Veronica“. Posledné zastavenie krížovej cesty, ktoré je ešte mimo Baziliky Božieho hrobu, je označené okrúhlym bronzovým znakom, ktorý tu bol nainštalovaný v roku 2000 pri príležitosti návštevy Jána Pavla II. História zaznamenáva iba dvoch pápežov (s výnimkou sv. Petra), ktorí si vykonali krížovú cestu v Jeruzaleme. Jána Pavla II. v roku 2000 a Pavla VI. v roku 1964. Nevylučuje sa však, že ich mohlo byť viac.
Posledných päť zastavení krížovej cesty je priamo v Bazilike Božieho hrobu.

zastavenie krížovej cesty

O TRADÍCII KRÍŽOVEJ CESTY

Kresťania prvých storočí nepoznali cestu Via dolorosa s konkrétnymi zastaveniami. Najstarší priebeh krížovej cesty na Veľký piatok ráno je uvedený v gruzínskom lekcionári, ktorý obsahuje zbierku obradov jeruzalemskej cirkvi v 5.-8. storočí.

Deväť zo štrnástich zastavení má svoj pôvod v správach evanjelistov. Tri Ježišove pády, jeho stretnutie s matkou a Veronikina šatka majú svoj pôvod v tradíciách z rozličných období.